Na jeseň sme vydali triler Satamaranga. Prinášame vám rozhovor s jeho autorom Richardom Brenkušom. Vo svojej knihe rieši vysoko aktuálnu tému – že aj dobre mienená politická zmena nemusí byť len zmenou k lepšiemu.
Vraví sa, že demokracia nie je ideálny systém, ale nič lepšie nemáme. Fajn, ale prečo? Pýta sa Brenkuš.
V rozhovore hovorí okrem iného aj o tom, že:
- Pri písaní takmer neimprovizuje a „kopnutie múzou“ nezažíva
- Klauni, záhadné postavy zo Satamarangy, môžu byť všade a vždy. Sú to tí, ktorí vidia jediné riešenie vo veľkej revolúcii
- Manipulácia je zásadný problém dneška
Na úvod trochu bulváru. V tvojej rodnej obci Tvrdošovce v okrese Nové Zámky vládne akýsi zvláštny futbalový gén. Wikipédia pri Tvrdošovciach uvádza päť slávnych rodákov, z toho sú traja futbalisti. Ty tiež hrávaš futbal?
Hrával som, keď som bol malý, ale prestal som ešte pred dorasteneckým vekom. S odstupom času by som povedal, že som sa necítil dobre v toxickom prostredí žiackych tréningov, ale aspoň ma tam nadobro odnaučili od kolektívnych športov. Skoro všetky deti sa chceli sami prekľučkovať až k bráne a streliť gól, bol som teda najprv brankár, potom obranca. O dvadsať rokov neskôr mi jeden z bývalých spoluhráčov povedal, že on vtedy prestal hrať kvôli kapitánovi, ktorý bol náhodou aj trénerov syn. Takže ma tam naučili aj základy nepotizmu.
Medzi slávnymi rodákmi je uvedený aj jeden spisovateľ, Gyula Morvay. Poznáš ho?
Poznám dvoch bratov Morvayovcov, ale Gyulu nie, ani jeho dielo. Raz som videl suseda čosi porábať v garáži. Prišiel k nemu nejaký pán a chvíľu sa rozprávali. Prešiel som vedľa nich a nevenoval som im pozornosť. Onedlho prišiel domov aj otec a s rozžiarenými očami nám oznámil, že vonku je Móder a pomáha ukladať ujovi Pištovi debničky. Dodal, že pán Móder je majster Európy vo futbale. Tento moment (a celková nuda v Tvrdošovciach 90. rokov) bol pre mňa asi impulzom, aby som začal chodiť na tréningy. Ako to dopadlo – viď vyššie.
Myslíš, že keď raz tvoje deti kliknú na heslo Tvrdošovce, bude tam už aj meno Richard Brenkuš, spisovateľ?
Vlastne by to tam mohlo byť už aj teraz, technicky tomu asi nič nebráni 😉
Kedysi dávno som chvíľu pôsobil ako učiteľ na základnej škole v malebnej dedinke na Hornej Orave. Ak si dobre pamätám, takmer v každej triede bol niekto s priezviskom Brenkuš/Brenkušová. Nemáte nejaké korene aj pod Babou Horou?
Neviem o tom. V Tvrdošovciach je niekoľko rodín Brenkusov, kupodivu nie sme všetci príbuzní a moje priezvisko sa píše so Š. Každá rodina má svoju prezývku. Pred časmi internetu to bol na dedine spôsob ako odlíšiť jedného Brenkusa (alebo Mészárosa, Pintéra, Vanyu) od druhého. Naša klanová prezývka je Merus, aj keď je pravda, že moja generácia už tieto prezývky nepoužíva. Neviem veľa ani o etymológii svojho priezviska, ale páči sa mi teória môjho strýka, podľa ktorej je to zlúčenina nemeckých slov brennen (horieť) a Kuss (bozk), takže aby som to nemusel hláskovať, Nemcom sa predstavujem ako „Brenkus, sowie der brennende Kuss,“ čiže ako horiaci bozk.
Nejakú dobu tam pôsobil P. O. Hviezdoslav a hovorí sa, že spisovateľských génov je tam odvtedy neúrekom…
Sakra, konkurencia!
Už pomerne dlho žiješ v Prahe. Ako si sa tam dostal? Prečo sa mladý muž zo slovenského vidieka rozhodne usadiť vo veľkomeste?
V Prahe som od roku 2007. Prišiel som kvôli práci, zostal som kvôli životnému štýlu. Je to veľmi liberálne mesto so všehochuťou zaujímavých ľudí. V Praze je blaze.
Čím sa vlastne živíš? Alebo inak povedané, čo robíš, keď nepíšeš?
Pracujem ako softvérový konzultant.
Kde čerpáš inšpiráciu pre písanie?
Premisa ku mne obvykle príde sama a ak sa mi v mysli udrží pár týždňov, začínam aktívne premýšľať, čo by bolo ďalej, čo konkrétne by z danej situácie vyplynulo a čo potrebujem vedieť, aby som ten príbeh dokázal presvedčivo podať. U mňa písanie obvykle nie je tak, že ma kopne múza a potom ma dokope až k poslednej vete a ja sa len veziem. Je to skôr cielený kognitívny proces.
Už pri tvojom debute Sabotáž na okraji vesmíru ma zaujal jazyk a schopnosť vytvárať vlastné svety s vlastnou logikou, štruktúrou, pravidlami, ale aj štýlom, akým hrdinovia medzi sebou komunikujú. Podobne je to aj v Satamarange.
Napísať dobrý dialóg je pre mňa výzva a obdivujem každého, kto to dokáže. Slovné výmeny medzi postavami by mali byť ako živé, no s odfiltrovaným šumom, ktorý vzniká pri prirodzených interakciách. Krátke vety, krátke slová. Rozhovory sú prejavmi charakteru, často žargón a slang, nie akademické jazykové cvičenia. Ak postava prehovorí, tak nech má dôvod. Nech vie, čo chce dosiahnuť, keď rozpráva.
Ak si dobre spomínam, už keď sme sa osobne stretli v decembri 2016, krátko po vydaní Sabotáže, tak si spomínal, že máš rozrobený príbeh o tom, ako klauni ovládnu svet. Rukopis Satamarangy si nám ponúkol na jeseň 2019. Často sa vraciaš k napísanému? Prepisuješ? Meníš?
Prepisujem a mením primerane. U mňa to chvíľu trvá, pretože v podstate neimprovizujem. Pri písaní akurát nahodím štylistickú fasádu na vopred premyslený dej. Pridávam detaily. Potom sa vraciam k napísanému a vyhladzujem nezrovnalosti. Kým rukopis nadobudne finálnu podobu, prečítam si ho aj desaťkrát. Jediné knihy, ktoré čítam viackrát, sú moje vlastné.
Hádam teraz neprezradím žiadne veľké tajomstvo. Keď Róbert Kotian písal recenziu na Satamarangu (Magazín o knihách č.10/2020), tak nás kontaktoval s otázkou, že kto sú to vlastne tí klauni? Takže, kto sú klauni?
Klauni sú vždy tí druhí. Demografická skupina s inými názormi a výrazne rozdielnymi životnými skúsenosťami, než aké nazbierali ľudia, proti ktorým sa klauni búria. Kostýmy v Satamarange by sa dali nahradiť ľubovoľným druhom uniformy. Klauni hľadajú a nachádzajú ventil v šialenej revolúcii. Neuvedomujú si, že po nich prídu ďalší a že kto je dnes klaun, zajtra môže byť Oblek a naopak.
Sabotáž i Satamaranga má jasný spoločenský i politický podtext. V obidvoch ukazuješ, ako jednoducho sa ľudia nechajú zmanipulovať. Cítiš to ako zásadný problém dneška?
Cítim to ako zásadný problém − bodka 🙂
V Satamarange si to rozviedol možno ešte ďalej, keď ukazuješ, že nie každá zmena, hoc aj dobre mienená, musí vždy znamenať zmenu k lepšiemu.
Je to tak. Satamaranga nie je recept na lepší život, ale je v nej pár ingrediencií, ktoré by sa možno dali použiť. Vraví sa, že demokracia nie je ideálny systém, ale nič lepšie nemáme. Fajn, ale prečo? Veď predsa nepoužívame dvetisíc rokov starú medicínu, ani technológie, ba ani jazyk. Všetko sa časom menilo a vyvíjalo do dnešnej podoby, len naše najpopulárnejšie spoločenské zriadenie zostalo v podstate po starom. Je nepravdepodobné, že by sa práve demokracia nedala vylepšiť, najmä keď už dávno vieme, že nie je dokonalá. Vezmime si voľby: Približne polovica ľudí chodí voliť. Časť hlasov je neplatná, časť hlasov prepadne. Strana, ktorá získa 20-25% hlasov, zostavuje vládu, v prepočte však za ňu hlasovalo možno len 10% všetkých voličov. Tak aká vôľa väčšiny? Udivuje ma, že ľudia len myknú plecom, zopakujú floskulu, že nič lepšie nemáme a ani im nenapadne, že by to šlo aj lepšie.
Čím by si presvedčil svojich potenciálnych čitateľov, aby sa stali tvojimi skutočnými čitateľmi? Máš pre nich nejaký odkaz? Reklamný slogan?
Čítajte Brenkuša, to je ten neslušák ?
Alebo si prečítajte niektorý z ďalších príspevkov na našom blogu: