O AUTORKE
Lívia Hlavačková (1983) vyštudovala medicínu a pracuje v klinickom výskume nových liekov. Venuje sa aj popularizácii rôznych medicínskych tém. Jej poviedky sú súčasťou mnohých zbierok. Samostatnou knihou debutovala vo vydavateľstve Ikar v roku 2013.
V pokračovaní YA fantasy série Gwind, ktoré pripravujeme na jeseň, budete s napätím sledovať, ako sa vyvíja osud študentky Anny, ktorá sa za záhadných okolností ocitla v magickom svete a musí riešiť problémy, o ktorých sa jej dovtedy ani nesnívalo. Nebude núdza o ďalšie dramatické zvraty a dozviete sa, aké rozhodnutia bude musieť učiniť tentoraz. Dovtedy si stihnete prečítať prvú časť – kto ste ešte nestihli.
UKÁŽKA
Zvonka sa ešte stále ozývali rozhovory nehumerských vojakov, ktorí si pri Veľkom ohni, oslave konca mesiaca úrody, užívali poslednú pokojnú noc. Čoskoro mali vyraziť do vojny, hoci sa ich priamo netýkala. Mali pomôcť Morane proti Čiernym mágom. Zjavne im neprekážalo, že v plameňoch horí telo pána Owimma, brata ich grófa a veliteľa Elaju. Nerozumela im. Jej sa zo smradu spálených šiat, chlpov a mäsa, zo spomienok na odporného muža, pri ktorom si toľko vytrpela, dvíhal žalúdok. Skutočnosť, že zomrel jej rukou, jej nedovolila zaspať.
Príkaz znel spáliť Owimmovo telo priamo vo Veľkom ohni. Šlachticov v krajine a rovnomennom meste Nehumer sa nepatrilo spopolniť pomocou mágie červeného mesačného kameňa. Tušila, že magik Nyev, ktorý jej dával Dar reči Nehumeru a ošetroval jej zbičovaný chrbát, rozkaz neposlúchol. Všetkých ich nahnali k ohňu vzdať úctu mŕtvemu, ktorý si za svojho života žiadne podobné prejavy nezaslúžil. Nyev stál kúsok od nej, oči upieral pred seba, ruku mal strčenú vo vrecku a tváril sa rovnako nezúčastnene ako ostatní. Ona však cítila záchvevy jeho mágie. Odkedy sa zjavila v tomto čudesnom svete, vnímala miestnu mágiu inak než ostatní. I teraz to tak bolo. Navyše videla, že sa Owimmovo telo scvrkáva rýchlejšie, než by malo. Napadlo jej, či si to všimol aj Ador. Práve on ju svojho času učil, ako sa zbavovať tela a krvavých škvŕn z oblečenia, a upozorňoval ju, že oheň nie je pri spaľovaní mŕtvych ani taký rýchly, ani dôkladný, ako si ľudia myslia.
Pri tej spomienke sa striasla. Mŕtvola, krvavé škvrny, jej ruky zabodávajúce dýku do nehybného človeka…
„Čo som to spravila?“ zašepkala do noci, zháčila sa a strelila pohľadom po Adorovi. Ďalej ležal na bruchu, jeho svalnaté telo sa lesklo potom, dlhé plavé vlasy mu padali do neoholenej tváre s rovným, úzkym nosom a hranatou bradou. Zelené oči mal zatvorené, z otvorených úst mu tiekla slinka. Ani sa nepohol.
„Už nechcem bojovať. Nechcem zabíjať. Prosím, vráťte ma domov. Ja už… nechcem,“ prosila tíško.
