Baba Jaga nebola škaredá starena na metle, ale zvodná bohyňa. Aj vám sa to zdá neuveriteľné? A predsa je to tak, tvrdí Juraj Červenák vo svojej najnovšej knihe Dračia cárovná. Baba Jaga, alebo ak chcete – Matka hadov – hrá v príbehu titulnú postavu.
Dračiu cárovnú si predstavil na knižnom veľtrhu Bibliotéka. Bol to určite jeden z najočakávanejších titulov veľtrhu, tvoja autogramiáda trvala dobrých 90 minút. Tušil si, že záujem čitateľov bude taký veľký?
Bola to moja jediná väčšia autogramiáda pred koncom roka, takže ma hojná účasť až tak neprekvapila. Vždy sa teším na každého človeka, ktorý si príde po podpis. A vlastne na každého, kto sa zaujíma o knihy a aktívne vyhľadá stretnutie s obľúbeným autorom. Snažím sa s každým prehodiť aspoň pár slov – zaujíma ma, čo sú moji čitatelia zač.
Už úvodná časť série Bohatier – Oceľové žezlo – na jar vzbudila značný záujem a potvrdila, že fanúšikovia sa na slovenské vydanie skutočne tešili. Oproti pôvodnému českému vydaniu si Bohatiera kompletne prepracoval. V čom sú najväčšie zmeny?
Okrem toho, že som učesal štylistiku a prepracoval väčšinu dialógov (niekde niečo skrátil, inde zase doplnil), tak som hlavne doladil faktografiu. Dnes mám rozsiahlejšie znalosti ako v dobe, keď som Bohatiera písal pre české vydavateľstvo. S tým súvisí aj to, že som kompletne prepracoval bojové scény, pretože som sa za ten čas čo-to naučil o vtedajšom vedení vojny.
Dnes je teda na svete druhý diel s názvom Dračia cárovná. Kam sa príbeh v tejto časti posúva?
Je to tak trochu odbočka, ale pre vývoj celej série veľmi dôležitá. Knieža Svjatoslav dobyl povolžské Bulharsko a než vyrazí na juh proti Chazarskej ríši (čo sú historické udalosti, ktoré sa skutočne odohrali), musí jeho verná bohatierska družina vyriešiť ťažkosti s veľkňazom Tugarinom, hlavným zloduchom z prvej časti. Putovanie ich vedie do odľahlých barbarských lesov na severe.
Za pomenovaním Dračia cárovná sa vlastne skrýva Baba Jaga, ktorá je u nás všeobecne známa ako rozprávková ježibaba či striga, ktorá má dosť ďaleko od vznešenosti, akú pojem cárovná vzbudzuje. Ako došlo k tomuto premenovaniu, k tejto premene?
Asi všetci poznáme Babu Jagu z Mrázika, kde ide o napoly komickú postavu. Počas štúdia dávnych mýtov som však narazil na ozveny pôvodných príbehov o tejto bytosti. Tak ako v slovenských rozprávkach, aj v tých ruských sa dajú vystopovať prvky starých, dnes už možno zabudnutých pohanských bájí. Prapôvodná Baba Jaga nebola škaredá starena lietajúca na metle či v mažiari, ale zrejme išlo o bohyňu niektorého zo starých kmeňov na území Ruska. Jej meno Baba Jaga údajne znamená Matka hadov, odtiaľ už bol iba krok k Dračej cárovnej.
Podľa príbehu knihy Baba Jaga stráži vchod do záhrobia, na divotvorný ostrov Bujan. Kulisou akčnej historickej fantasy sa tak stáva aj u nás dobre známy „domček na stračej nôžke“. Ako to s ním vlastne bolo?
Pri písaní fantasy románov je pre mňa najväčším potešením zobrať nejaký notoricky známy príbeh a dať mu celkom inú formu. Hľadať za rozprávkou, často humornou či pritiahnutou za vlasy, nejaký starý mýtus. Použiť veci kontrastne – tak sa z Baby Jagy stala v Dračej cárovnej „kočka“ a z domčeka na stračej nôžke čosi ako svätyňa, v ktorej je brána do záhrobného sveta.
Aj táto kniha je plná akcie a napätia, ale podstatnú úlohu – ako v každom tvojom fantasy príbehu − zohráva aj mytológia, v tomto prípade rôznych národov i menších kmeňov, ktoré sa v románe vyskytujú. Je to skutočne veľmi pestrá mozaika ľudí a ich svetonázorov. Ako sa ti v tom darí orientovať?
Dračia cárovná je skutočne rýdza fantasy, veľmi bohatá na mytologické prvky. Nemusel som si však veľa vymýšľať, väčšinou vychádzam zo zachovaného bájoslovia kmeňov žijúcich na území dnešného Ruska. Pri písaní ma najviac bavilo dať do protikladu známe náboženstvá, kresťanské či moslimské, s tými pre nás záhadnými a neznámymi.
Národy, ktoré v knihe vystupujú – Čudi, Čeremisi, Permania – čo boli zač?
Niektoré kmene už zanikli, prípadne ich časom asimilovali väčšie národy, ale mnohé z nich pretrvali dodnes. Keď sa povie Rusko, väčšinou si predstavíme jednoliaty národ slovanského razenia, ale Ruská federácia v skutočnosti pozostáva z množstva republík a je nesmierne etnicky rozmanitá. Národy ako Muromci, Udmurti, Permania, Marijci, Baškirovia či Mordvíni majú dodnes svoj jazyk, svoju kultúru a do istej miery aj svoju politickú samosprávu.
V Bohatierovi sa čitateľ oboznámi so zaujímavými reáliami. Dozvie sa napríklad, že územie súčasného Ruska ovládli Škandinávci a postupne si podrobili slovanské, ugrofínske, turkické a iné kmene. Aj pomenovanie „Rus“ malo v tej dobe iný význam ako dnes a mohli by sme pokračovať ďalšími príkladmi. Fascinujú ťa pri písaní tieto historické súvislosti rovnako, ako je nimi ohúrený čitateľ?
Priznám sa, že dobové reálie a to, ako sa vymykajú našim bežným znalostiam či predstavám, ma na písaní baví asi najviac. Sám sa pri štúdiu materiálov pre román dostávam do fascinujúceho sveta, ktorý však niekde a niekedy skutočne existoval, a snažím sa ho prostredníctvom zaujímavého príbehu sprostredkovať aj čitateľom.
Si známy svojím vzťahom k histórii aj v osobnom živote. Prezradil si dokonca, že zbieraš staré recepty. Ktorý z nich ťa najviac zaujal?
Variť podľa dobových receptov by bolo pomerne zložité, pretože ľudia v dávnych dobách mali celkom iné chute ako dnes a my by sme si už zrejme nepochutili na zaváraných karafiátoch, lisovanej srnčej hlave alebo teľacom čreve v mlieku. Naposledy som našiel zaujímavé recepty v knihe „Hradné kuchyne a šľachtické stravovanie v ranom novoveku“ od autoriek Lengyelovej a Duchoňovej. Je tam trebárs jelení konečník plnený ryžou. V podstate je to niečo ako jaternica, ale presne podľa dobového receptu sa mi toto jedlo pripraviť nepodarilo, lebo keď som bol naposledy v supermarkete, jelení konečník akurát nemali.
