O autorovi
Ján Gálik (1976) je vyštudovaný učiteľ a tomuto povolaniu ostáva verný už takmer dvadsať rokov. Ako autor získal viaceré ocenenia v rôznych žánrových súťažiach. Jeho poviedky sú súčasťou viacerých knižných publikácií. Odvrhnutí sú jeho debutom, v ktorom stoja proti sebe bývalí spojenci, nepriatelia bojujú bok po boku a ľudskosť, ktorá je zámienkou pre tie najodpornejšie skutky, musí znovu nájsť svoju pravú tvár.
Zomrieť, alebo vzdať sa mágie. Tak znie hrozba, ktorej sa musia podrobiť čarodeji v krajine za Štítmi. V strede bojov sa ocitá aj dvojica cudzincov − tajomný Randor a chladnokrvný rytier Morenheim. A zatiaľ čo sa presekávajú neutíchajúcim prúdom nepriateľov, mágia sa preberá zo spánku, stromy ožívajú a mŕtvych konečne niekto počúva. Podarí sa im naplniť veštbu starej Čajky?
Ukážka
Cez hustú fujavicu nebolo vidieť ani na krok, napriek tomu Edwald žmúril do bodajúcich vločiek a snažil sa odhaliť, čo sa za snehovou stenou ukrýva. Zdalo sa mu, že z končín, v ktorých leží cisárstvo ľudí, sa blíži pohroma.
Tí muži sa zo snehovej víchrice vynorili ako prízraky. Na hrudiach sa im hompáľalo čosi červené. Edwaldovi stislo srdce hrôzou. Aj keď sa vartáši na Zabudnutý priesmyk posielali za trest, nik sem nechodil umrieť. Tam dolu, v kráľovstve, bolo teraz neúprosne leto, no tu, v priesmyku, celý rok vládol mráz a ostrý vietor. Ak na chvíľu utíchli, tak len preto, aby znovu nemilosrdne udreli na neopatrných zblúdencov.
Edwald zažmurkal a zotrel si sneh z mihalníc. Najskôr si myslel, že sa mu zjavili duchovia tých, ktorí tu strážili pred ním, a prišli ho pozdraviť, či nebodaj pozvať na spoločnú stráž. Pri tej predstave ho striaslo ešte viac. Temné siluety nezadržateľne postupovali smerom k nemu. Nie, prízraky to byť nemohli. Títo sa vo fujavici vyžívali a plášte, v ktorých boli zamotaní, plieskali.
Chcel na nich zakričať, aby stáli a povedali mu, čo chcú. Vzápätí si však uvedomil, že kvôli skuvíňaniu vetriska by ho aj tak nepočuli. V duchu zaklial, prečo starosta Dračiniec prestal na vartovku posielať dvoch chlapov. Dôvod, že už tristo rokov Štítmi nikto neprešiel, mu zrazu pripadal nezmyselný.
„Za všetko si môžeš sám,“ vynadal si. V hlave mu skrsla myšlienka, že zoberie nohy na plecia a utečie, ale vedel, že ak aj unikne týmto tu, pred mrazom sa neschová. Jedinou záchranou bol zrub za ním, lenže nohy ho prestali poslúchať. Od hrôzy sa nedokázal ani pohnúť. Toto bola príliš vysoká daň za krádež štvrtky prasaťa. Radšej by išiel na polroka do áreštu, než na mesiac sem.
Na čele mĺkveho zástupu kráčal muž v červených čižmách, ale Edwald ho zbadal neskoro. Všimol si iba zablysnutie čepele, ktorú mu cudzinec prudkým pohybom vrazil do brucha. Edwaldovými útrobami sa prehnal mráz, aký nepanoval ani v tomto nehostinnom priesmyku. Šokovaný pozrel do očí svojho vraha. Zračilo sa v nich zadosťučinenie a odhodlanie.
Klesol na kolená a potom sa zrútil na zľadovatenú zem. Bolesť a blížiaca sa smrť mu ochromili myseľ, ale stihol si uvedomiť, že problémom nie sú prízraky. Nikdy neboli. To ľudia, ktorí práve prekročili Štíty, boli nositeľmi skazy. Edwald tesne pred smrťou poznal, že čarodejníci so svojou smiešnou mágiou sú stratení.
Zástup mužov nevšímavo prechádzal okolo mŕtveho strážcu. Jedna mŕtvola ich nemohla zastaviť. Čoskoro pribudnú ďalšie, no ani tie ich nezastavia.
