Martin Hatala (1988) pracuje ako grafik a ilustrátor. Môžete ho poznať ako komika Silných rečí, v roku 2016 založil vlastnú komediálnu šou Comedy Dungeon, v ktorej sa sústredí na humor pre fantasy a sci-fi komunitu, ktorá je mu blízka.
Známy stand-up komik a autor knihy Whiskey, krv a striebro sa tentoraz zameral na ostrých chlapcov v zelených tričkách. Ponúka satirický pohľad na život na Slovensku, Bratislave a našu aktuálnu situáciu v podobe dobrodružno-fantastického príbehu. Prostredníctvom absurdného a situačného humoru upozorňuje na problémy extrémneho nacionalizmu, bludárstva a nedostatku kritického myslenia.
Ukážka
Namaľovať obraz Brahna bolo výzvou aj pre skúseného umelca. Zatiaľ čo väčšina miest mala príliš veľa detailov, priveľa dominantných veží a pútavej prírody, na kopci nad Brahnom museli maliari čeliť úplne iným problémom.
Okolie mesta Brahno malo viacero kompozičných nedostatkov. V prvom rade to bolo mesto samo o sebe, v druhom rade krajina a napokon miestne počasie. Bolo ťažké vytvoriť zaujímavý obraz z motívov ako ohorená ruina hradu, neforemné ostrovčeky či rozbahnený breh. O to viac, keď umelec každých desať minút musel vyťahovať z kríkov plátno, ktoré mu silný vietor strhol zo stojana.
Skutočne dobré obrazy Brahna boli tie, ktoré mesto udržali v pozadí a diváka zaujali pútavejším popredím – napríklad tie najznámejšie ako „Pútnici“, „Breza nad Brahnom“ či „Kameň čislo 3“.
Sol odstúpil od plátna a venoval mu kritický pohľad. Potom venoval ešte kritickejší pohľad mestu. So zrakom upretým na obraz začal bezmyšlienkovite čistiť štetce. Bola za tým podobná pohnútka, ako keď niekto začne zarovnávať veci na policiach do pravého uhla – tichý signál vesmíru, že niečo nerobí správne.
Zdvihol sa vietor a plátno sa nebezpečne zakývalo na stojane – tichý signál Solovi, že vesmír kašle na jeho signály.
Sol poznal svoje miesto medzi maliarmi a hlavne medzi kritikmi. Hodnotenie jeho obrazov sa vždy začínalo a pokračovalo slovami: „Nuž…“ a „… odvážne“ či „… svojské.“ Trvalo niekoľko rokov, kým Sol pochopil, že to nijako nesúvisí s obrazom samotným, ale s tým, že on vidí svet inak ako ostatní. To, čo iní nazývali sivou, sa Solovi javilo ako desiatky jemných odtieňov kobaltovej, sieny či viridianovej. To, čo ostatní považovali za „hýriace farbami“, sa Solovi javilo ako obrazy, čo človek vidí, keď zje huby, ktoré inak vyzerajú vcelku nevinne. Práve preto väčšina kritikov jeho obrazov omieľala zhovievavé „veľmi živé“.
„Čo povieš, Zvonček?“ opýtal sa maliar a s povzdychom sa otočil na svojho spoločníka.
Lesný muž za Solovým chrbtom sa zdvorilo usmial: „Je to obraz.“
„Tebe nič neunikne,“ odvetil Sol.
Zvonček bol raz taký – vyznačoval sa neoblomne objektívnym pohľadom na svet.
„Veveričky.“
„Prosím?“
„Veveričky mi vždy uniknú,“ vysvetlil Zvonček. „Som síce rýchlejší, ale šplhanie na stromy mi nikdy nešlo tak dobre ako im.“
Sol si zbežne premeral šľachovitú postavu lesného muža. Od veľkých osrstených chodidiel až po vľúdnu tvár tak dve hlavy nad jeho vlastnou. „To pre tie parohy, pravda?“
