Martin Benkovič (1982) pracuje v IT korporáte. Písaniu sa venuje od roku 2011 a v súčasnosti patrí k novým hviezdam slovenskej popkultúry. Vďačí za to najmä úspechom v poviedkovej súťaži Martinus Cena Fantázie, kde opakovane zaujal porotu aj hlasujúcu verejnosť, až napokon v roku 2020 získal v tejto najprestížnejšej poviedkovej súťaži Hlavnú cenu, ako aj Cenu poroty.
Keď do krčmy U bielej Lujzy vojdú traja chlapi v oblekoch, nik zo zúčastnených netuší, že ten večer nadobro zmení ich životy. Ajrišovou úlohou je dohliadať na poriadok a bezpečie štamgastov, a to aj urobí. Strhne tým lavínu udalostí, ktoré zatrasú ulicami Bratislavy, ošľahnú ich ničivou silou mágie a pokropia krvou nevinných. Namočí sa do diabolského plánu s nejasným cieľom, poštve proti sebe vplyvného mága a získa nečakaného spojenca. Okolnosti prinútia Ajriša siahnuť na dno svojich schopností, otvoriť zdanlivo zahojené a zabudnuté rany, čeliť minulosti, ale aj novej realite.
Ukážka
Záverečné mám rád, pomyslel si Ajriš. Prešiel si rukou po dvojdňovom strnisku a hneď nato po krátkych vlasoch. Opieral sa o stenu pri dverách a sledoval večernú klientelu U bielej Lujzy. Väčšina zákazníkov sa už dávno roztrúsila domov, alebo sa o to prinajmenšom na preplietajúcich sa nohách snažila, a nových už nečakali. Zostali iba štamgasti a členovia klubu v jednom. Ako vždy sedeli na vysokých stoličkách pri bare, v rukách pollitráky, podaktorí aj cigarety, a sledovali šport zo záznamu alebo sa len tak medzi sebou bavili.
Pre bežných ľudí nič moc spoločnosť. Ožrani, bitkári, náckovia, zopár metalistov a punkerov, aj iné na prvý pohľad nesúrodé indivíduá. Podaktorým ani inde nenalejú, a tí druhí chcú byť medzi svojimi. Ale Ajriš ich mal svojím spôsobom rád. Jednoduchí ľudia. Vedel, čo od nich čakať a ako si s nimi poradiť. Keby bolo treba, majiteľka Lujza by im utiahla kohútik a od neho by vyfasovali zopár po papuli. Kamarát-nekamarát, za to ho Lujza platila. Mizerne, ale platila.
Ústupky z priateľstva nerobil, nie, keď išlo o prácu. To by bol rovnaký ako tí pajáci vo vláde. Odpľul si do kýbľa pri dverách, znechutene sa uškrnul a cmukol perami. Špiny zaujímajúce sa len o vlastné záujmy. O teplé miestečko s prehnaným platom a štátnymi výhodami. Hovno vedeli o skutočnom živote.
Pozrel na hodinky nad barom. Neboli najpresnejšie. Odlepil sa od steny a otočil ceduľu na dverách na zatvorené. Nezamkol. Nemienil každú chvíľu otvárať, keby sa niektorá zo stálic rozhodla odísť spať k manželke, alebo kamkoľvek sa to cez deň vracajú. Pre mnohých to tu bolo ako druhý domov.
A aj tak to tu vyzeralo. Iba ďalší rodinný dom medzi mnohými. S tým rozdielom, že tento mal na spodnom poschodí krčmu a na druhom bývala Lujza. Zvonku nevyzeral najútulnejšie. S trochou peňazí sa ho pred par rokmi pokúsili opraviť, ale na kráse mu nepridali. Omietka opadávala, repasované drevene okná prefukovali, a Ajriš už prestal rátať, koľkokrát museli látať strechu.
S Lujzou a chalanmi si v ňom zriadili klub – OĽPM – Obyčajní ľudia proti mágom. Skratka nič moc, ale bol to fajn názov. Taký neutrálny. Základom bolo, že členmi mohli byť iba čistokrvní ľudia. Žiadni kurvamágovia.
