Kamenistý, Marec, Shooty: Gágaji, táraji a prďúsi

Kamenistý, Marec, Shooty: Gágaji, táraji a prďúsi

Ivan Kučera: Prasa

2019  | edícia Margo | 11 €

Románové spracovanie najlepšej trilerovej poviedky roka. Tvrdé ako rana kladivom do hlavy.

Anotácia:

Ostrý Pichliač je na prvý pohľad dedina ako každá iná. V skutočnosti je plná temných tajomstiev a žeravých uhlíkov, ktoré môžu kedykoľvek prepuknúť v ničivý požiar. Zatiaľ je pokoj, ale veliteľ obecnej polície Enzechštejn tuší, že je to ticho pred búrkou.

Do hlbokých lesov, ktoré sú všade naokolo, odchádza mladý muž spáchať samovraždu. Vodca miestnej problémovej rodiny začína vidieť na červeno. Starý sedliak práve umrel a zanechal na svete obrovské prasa. Prasa, ktoré hladuje. Ktoré bolo zvyknuté na žrádlo. A je ochotné spraviť čokoľvek pre to, aby zasa malo plný bachor.

Blíži sa hodina, keď sa cesty všetkých stretnú a nastane MASAKER.

O autorovi:

Ivan Kučera (*1981, Myjava) je známy ako autor recenzií a tematických článkov o filmoch, seriáloch, knihách a komiksoch. Napísal tisíce článkov do časopisov (Fantázia, GoldMAN)  či na webové portály (www.recenzie.org, www.fandom.sk, www.kinema.sk). V oblasti kinematografie sa špecializuje na americkú tvorbu od 70. rokov 20. storočia dodnes. Venuje sa aj písaniu poviedok, noviel a románov. Uverejnil ich v množstve antológií či zborníkov (Fantázia 2011, Ve špatný čas na špatném místě, Koleje smrti, Sešívance, Za tebou, Zombie apokalypsa) a časopisov (Howard, Filmag Extra, Poľovníctvo a Rybárstvo). Jeho poviedková činnosť načas vyvrcholila v roku 2016 v temnej zbierke Obchádza nás temnota. V rokoch 2013 a 2014 publikoval v rámci selfpublishingu e-booky Kozí ľudiaLesy. Píše horory a trilery, často umiestňované do reálne existujúcich lokalít západného Slovenska. Je držiteľom Ceny Béla 2011 za najlepšiu hororovú poviedku roka (Prasa). A práve jeho románové spracovanie, obohatené o množstvo nových motívov, postáv a dejových liniek, si môžete prečítať v aktuálnej knižnej novinke.

Ukážka:

Enzechštejn Magde raz povedal, že pichliačske lesy miloval už od detstva. Ktoré sa mu, mimochodom, v posledných rokoch zdalo tak preukrutne vzdialené, až ho to desilo. Život mu pripadal príšerne rýchly.

Magda lesy až tak nezbožňovala. Vždy z nich mala nevysvetliteľný pocit stiesnenia a ohrozenia. Po nociach a skoro ráno sa z nich ozývali zvláštne zvuky, ktoré v nej vyvolávali nepríjemné pocity. Manžel ju uistil, že im tu nič nehrozí.

„V tejto časti Slovenska nežije nič nebezpečné,“ hovorieval jej s obľubou a hladkal ju pri tom upokojujúco po tvári a krku. „Maximálne diviaky. A zmije. Medvede ani vlky nie. Nemáš sa čoho báť, miláčik.“

Napriek jeho uisteniam mala na vec iný názor. Napohľad boli hory krásne, no predsa, bolo lepšie držať sa od nich v bezpečnej vzdialenosti. Tým si bola istá.


Kúpiť knihu