Martin Hatala: Zmieril som sa s tým, že mi nikdy nenarastie brada ako Aragornovi

Martin Hatala: Zmieril som sa s tým, že mi nikdy nenarastie brada ako Aragornovi

Autor: Andrea Harmanová, 9. jún 2018

Martin Hatala (1988) je autor a humorista pôvodom z Košíc. Pracuje v bratislavskej IT firme ako marketér, ktorý nedokáže obsluhovať kávovar. Žije so svojím zajacom. Poznáte ho ako komika Silných rečí – či už zo živých vystúpení, s ktorými precestoval celé Slovensko, alebo z relácie Silné reči televízie JOJ. V roku 2016 založil vlastnú komediálnu šou Comedy Dungeon. V nej sa sústredí na humor pre fantasy a sci-fi komunitu, ktorá mu je blízka. Nedávno mu vyšla debutová knihy detektívnych príbehov s nádychom fantasy Whiskey, krv a striebro.


Christopher Orchard je súkromným vyšetrovateľom v Los Angeles v časoch zlatej éry filmu − namiesto vrahov a podvodníkov však pátra po monštrách a nadprirodzených bytostiach. V očiach spoločnosti je to známy čudák, ktorý nosí revolver so striebornými nábojmi a priveľa pije. Dedukciou, čítaním medzi riadkami a odhadovaním, kedy je ten správny čas vytiahnuť zbraň a kedy sarkastickú hlášku, vyrieši Orchard päť netradičných prípadov.
Príbehy Christophera Orcharda čitateľa vracajú do USA v roku 1937, ale keďže všetky cesty, aj tie autorove, vedú domov, hlavná postava navštívi aj bývalé Československo. Martin Hatala zručne konštruuje zápletku klasického detektívneho príbehu v štýle drsnej americkej školy, no zároveň svoj text obohacuje o nové prvky žánru fantasy.


V júni môžete Martina stretnúť na niektorej z besied v kníhkupectvách Martinus:

14. jún o 17,00 – Žilina
21. jún o 17,00 – Košice
27. jún o 17,00 – Nitra

Tvoje meno je známe predovšetkým z pódií a TV obrazovky, kde vystupuješ ako komik v stand-upovom zoskupení Silné reči. Okrem toho máš aj vlastný projekt Comedy Dungeon. Ako si sa dostal k stand-upu?

Ešte na strednej škole mi kamarát ukázal stand-up Robina Williamsa a ja som z neho ostal úplne hotový. Vtedy som tak nejako pochopil, že stand-up je asi najčistejšia forma humoru, akú si viem predstaviť, a to ma fascinovalo. Keď som − ako správny Košičan − dorazil do Bratislavy, stretol som Gaba Žifčáka a on mi povedal, že Silné reči robia open mic v rámci vystúpení. Vyskúšal som. A potom som to skúšal ďalej, až kým to nezačalo byť vtipné.

Kolegovia stand-upisti sa ujali svojej úlohy aj počas krstu tvojej knihy Whiskey, krv a striebro. Ako prijali tvoju novú rolu knižného autora?

Väčšina stand-up komikov píše scenáre, fejtóny a podobne. Rozdiel je hlavne v tom, že máloktorý sa venuje písaniu beletrie. Vo všeobecnosti ide písane so stand-upmi tak nejako ruka v ruke. Dokonca jeden z mojich prvých stand-upov bol o tom, že baliť baby básňami vôbec nie je také účinné, ako sa hovorí. Vtedy som sa už prezradil a v Silných rečiach sa o mne vedelo, že mám takúto literárnu stránku. Nebol to teda pre nich nejaký zásadný šok.

A ako si túto svoju rolu prijal ty sám? Predsa len, rozprávať príbehy naživo na pódiu a dať slovám písanú podobu je dosť rozdiel. Ako si sa pri tom cítil? Čo bolo pre teba najťažšie?

Ešte sa so svojou rolou tak nejako zmierujem. Napísať a vydať knihu fantasy bol pre mňa veľký sen. Až si človek aj stokrát povie, že vlastne ani nie je reálny. V rámci akéhosi vnútroného upratovania som si napokon povedal, že je na čase podniknúť nejaké kroky a začať na tom pracovať. To bolo najťažšie. Nájsť v sebe disciplínu prepisovať, opravovať, nabrať odvahu osloviť vydavateľa, keď som sám netušil, či to ozaj nie sú iba nejaké vzdušné zámky. Lebo keď bolo treba ten sen nejako dostať naspäť na zem a uskotočniť ho, tak som sa obával, že to skončí tak, že nebude ani knižka ani sen. Samotné písanie bol totálny relax a ako hovorí Terry: „druhá najväčšia zábava, akú si človek môže užiť sám.“

Ako dlho kniha vznikala? Ty si už v roku 2012 vyhral Cene Fantázie s poviedkou, ktorá sa v upravenej podobe nachádza aj v knihe. Bolo tvoje víťazstvo v prestížnej literárnej súťaži tou motiváciou, ktorá ťa hnala do napísania knihy?

Vznikala zhruba od toho roku 2012. Písanie jednotlivých poviedok z toho zabralo asi nejmenej času. Keď bolo treba opravovať a škrtať, tak som sa vedel zaseknúť aj na pol roka. Cena Fantázie veľmi pomohla, ale bolo tam aj viacero impulzov. Peter Karpinský ma postrkoval tým, že sa mu text páčil, ja som sa postrkoval tým, že sa na mňa rútila 30-tka a mal som pocit, že keď si na to do 30-tky nenájdem dosť času, už ho potom zabudnem hľadať úplne.

Hlavný hrdina Christopher Orchard je súkromný detektív z Los Angeles, dej knihy sa odohráva v 30. rokoch minulého storočia. Prečo si sa rozhodol zasadiť príbeh do tohto prostredia?

V byte, kde som vyrastal, tvorila polovicu obývačky zelená knižnica. Otec je doteraz veľkým fanúšikom Chandlera. A mňa to vôbec nazaujímalo. Ja som si kupoval Pánov Prsteňov a Zaklínačov, lebo detektívky sú nuda. Potom som zistil, že Sapkowski je tiež veľkým fanúšikom Chandlera. Tak som teda otvoril Hlboký spánok a zistil som prečo. Odrazu som lepšie pochopil, prečo Zaklínač musí vždy vypátrať príčiny kliatby, stopy a podobne.

Zrazu ma to vytrhlo z toho fantasy mainstreamu, ktorý som čítaval. Začal som sa hrať s noir atmosférou, fantasy prvkami, archetypálnym Orchardom a zistil som, že ma to jednoducho baví. Je to historické obdobie, ktoré je dobre zdokumentované a dá sa na ňom stavať, ale zase nie tak dobre, aby sa doň nedali napchať nejaké tie strigy a upíry. Pravdupovediac mi prišlo trocha zbytočné priniesť na svet ďalší Azeroth alebo Westeros. Takéto miešanie historických reálií a fantázie mi prišlo zábavnejšie.

Dobovú atmosféru knihy dokresľujú známe mená hercov, producentov, muzikantov, ktorí boli v Hollywoode v tom čase na výslní. Patríš ty sám k fanúšikom džezu či „filmov pre pamätníkov“, alebo si musel po týchto postavách špeciálne pátrať?

Vždy keď som písal, tak som počúval dobovú hudbu, alebo jej modernejších pokračovateľov. Takže áno. Bol som. Teraz keď začujem Bennyho Goodmana, tak mám len paniku, či som stihol všetko dopísať. Raz sme si dokonca s kamarátom pozreli film „M“ s Petrom Lorre, ktorý je aj jednou z postáv v mojej knihe. Bol to najdlhší film, aký som kedy pozeral. Je neodškriepiteľne výborne spravený, prelomový a Peter Lorre je výborný. Ale ja asi nie som typ na „filmy pre pamätníkov.“

Mám rád noir detektívky z danej éry, ale vo všeobecnosti som skôr už „modernejší divák,“ čo radšej dvakrát ofrfle „Wonder Woman,“ ako by si mal ešte raz pustiť „Citizen Kane.“ Takže to bolo tak 50/50. Veľa som tak nejako priodzene vedel, iné som si musel ešte dodatočne zisťovať. Nepovedal by som, že som mal na začiatku k tejto ére vyslovene vzťah, bral som to ako zaujímavú prímes do textu, ktorá mi dobre sedela do konceptu.

Podobne vierohodne sa čitateľ cíti aj v uliciach mesta, ktorými ho sprevádzaš tak živo, akoby sa tam priamoocitol. Z tvojho citu pre detaily presakuje tvoja pôvodná profesia. Ako sa vyštudovaný architekt dostane kpísaniu?

Vlastne som písal ešte skôr, než som začal študovať architektúru. Potom bolo treba zvládnuť prvé tri ročníky a až po nich som mal konečne zase čas písať. Architektúra ako disciplína má obrovskú hĺbku. Dokonca by som povedal, že architektúra je spôsob myslenia, nie iba disciplína. Možno keby som nechodil na „betón“ a „pružnosť,“ tak tie potulky ulicami nie sú také uveriteľné. A možno keby som mal z „betónu“ lepšiu známku ako E, tak sú ešte uveriteľnejšie.

Poznáš L.A. aj osobne?

Poznám osobne ľudí z L.A. Ráta sa to?

Aby však slovenskému čitateľovi nebolo ľúto, príjemne ho prekvapí, že jeden z prípadov zavedie Christophera na medzivojnové Slovensko. Ako sa ti pracovalo s týmto prepojením dvoch radikálne odlišných svetov?

Bola to poviedka, ktorá vznikala ako posledná a asi najviac ma bavila. Až niekedy v polovici som si uvedomil, ako pekne podtrhuje myšlienku celej knihy, ktorá je celá o stretávaní dvoch svetov. Bola to veľká zábava priniesť Christophera Orcharda k nám „domov,“ ale bola to katastrofa vymyslieť mu cestu, pretože v tej dobe bola takáto cesta neuveriteľne náročná úloha. Zároveň mi to dalo priestor, aby som reagoval na súčasné pomery v krajine, ktoré som sa snažil využiť tiež.

Odlišné svety sa prelínajú celou knihou, a to svet ľudí a svet rôznych príšer či monštier, na ktoré sa Orchard vo svojich prípadoch zameriava. Ty sám inklinuješ k akému druhu alternatívnych svetov?

Mám zopár, ku ktorým inklinujem, asi ako všetky „svetielka.“ V rámci zábavy, literatúry a hier je veľa svetov, do ktorých sa rád vraciam. Osobne sa v súkromnom živote skôr snažím skĺbiť svety, ktoré so mnou súvisia. Svet stand-upu, všedný svet pracujúceho človeka, vnútorný svet človeka, ktorého baví písať a nepochopiteľný temný svet daňových povinností občana.

V istom rozhovore si priznal, že tvoja láska k fantastike trvá už dlhšie než polovicu tvojho života. V tomto roku si oslávil tridsiatku. Zmenilo sa tým niečo?

Áno, zmieril som sa s tým, že mi nikdy nenarastie brada ako Aragornovi. Zmenil sa asi len môj postoj k fantastike. Vždy to bolo také hobby, ktoré som mal odložené pre seba, ale fantastika teraz čoraz viac preniká aj do môjho profesionálneho života. Teším sa z toho. Je to niečo, čo ma skutočne napĺňa.

Dočítali ste až sem? Výborne! A čo takto si kúpiť Whiskey, krv a striebro do svojej knižnice?

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *