Drsnú detektívku od Martina Hatalu v hlavnej úlohe s Christoferom Orchardom krstíme 5. mája na Slavcone. To by však nebolo ArtisOmnis, keby sme vám nepriniesli niečo navyše, že 🙂 Nižšie si môžete Orcharda bezbolestne “vyskúšať” – a ak sa vám zapáči, rovno aj predobjednať.

Príjemné čítanie!

———–
MARTIN HATALA

5X CHRISTOPHER ORCHARD
Bola polovica marca, okolo troch hodín nadránom, mesiac už nesvietil a nad strechami budov visel dážď. Ten muž prišiel zo severu, po Alameda Street, a preto som si ho až do poslednej chvíle nevšimol. Sedel som v zaparkovanom aute a sledoval nablýskaný bordovo-biely Dodge, ako zastavuje pred motelom. Jeho majiteľ bol štíhly muž v kvalitnom obleku. Cez parkovisko prechádzal strnulo − ako niekto, kto sa veľmi snaží kráčať uvoľnene, ale nohy ho prestali počúvať. Vošiel do izby číslo sedem tak, ako sme sa dohodli.

Zapálil som si ďalšiu cigaretu a pohodlnejšie sa usadil za volantom svojho Chevroletu. Vzduch vonku bol vlhký a studený a pripomínal mi skôr október než jar. Motel Narrow Court ležal necelú hodinu od centra. Bolo to tiché miesto s poloprázdnym parkoviskom, dvoma ružovými kríkmi, ktoré už roky nikto neostrihal, a popraskanou omietkou. Mal okná dostatočne nízko na to, aby ste sa nezabili, keď na mol opití z jedného z nich vyskočíte kvôli nejakej Cissy.

V tej dobe som bol v meste považovaný za blázna, ktorý nosí zbytočne veľa zbraní a presviedča staré panie, že to, čo im škrípe v podkroví, je hrozné strašidlo a ja jediný im s ich problémom dokážem pomôcť. Christopher Orchard bol jednoducho čudák, ktorý o sebe tvrdil, že zabíja monštrá. Moja práca bola braná rovnako vážne ako stánok Indiánov, ktorí prehlasujú, že dokážu prečítať váš osud. Dofajčil som druhú cigaretu, kým som sa prinútil vystúpiť z auta. Chvíľu som tam ešte postával s rukami vo vreckách a premýšľal, či nemám radšej opäť nasadnúť a odísť. Anonymný telefonát uprostred noci pre mňa nebol ničím nezvyčajným, odkedy som radnici pomohol s prípadom Peg Entwistlovej, ale naleštený Dodge a jeho neistý majiteľ mi akosi nesedeli.

Nakoniec som však predsa len zamieril k dohodnutej izbe. Cestou som si ešte krátko obzrel bordovobiele auto. Vyzeralo ako prerastená talianska lakovka. Príliš drahá a príliš dokonalá na to, aby ste jej mohli uveriť, že bude aj rovnako pohodlná.

Bez okolkov som otvoril motelové dvere a stuhol som uprostred pohybu. V izbe bola takmer tma. Lacnú, nedbalo ustlanú posteľ, jednoduchý prútený stolík a starú tapetu osvetľovala iba nočná lampa. Okrem toho tu bol ešte malý revolver, ktorý mieril na moju hruď.

Pomaly som zodvihol ruky.

„Dočerta,“ vydýchol muž, ktorý na mňa mieril. Do tváre sa mu pomaly vracala farba a ruka sa mu ešte trochu triasla. „Dohodli sme sa na signáli.“ Bol to rovnaký hlas, aký som počul na druhej strane telefónu pred vyše dvoma hodinami.

„Nikdy som nebol typ na de capa y espada,“ odvetil som s myknutím pliec a zavrel za sebou dvere.

„Vy ste ten Orchard?“ Muž si sadol na prútenú stoličku pri nízkom stolíku oproti posteli. Bol to distingvovaný dlháň bez brady, s očami, ktoré vyzerali príliš unavene. Vlastne vyzeral unavený úplne celý. Zbraň si položil vedľa seba na stôl, krátka hlaveň ešte stále mierila mojím smerom. Bol to malý Smith & Wesson Outdoorsman.

Keďže môj spoločník obsadil jedinú stoličku v izbe, sadol som si oproti nemu na posteľ. Ticho pritom zaškrípala. „Áno, som Christopher Orchard.“

„Čakal som niekoho staršieho. Vyzeráte tak na tridsať.“

„Plus-mínus.“

„Viete, kto som?“ opýtal sa, zarývajúc do mňa tie ustaté oči.

„Viem,“ odvetil som sucho. „Ste Fulton Ashroot, expert na zahraničný obchod v jednej z tých veľkých firiem. Pred pár týždňami som o vás čítal v novinách.“

„Bolo to pred pár mesiacmi,“ opravil ma. „Noviny o mne naposledy písali začiatkom decembra. Máte dobrú pamäť.“

Neodpovedal som, pretože mi to neprišlo dôležité. „Vaše meno mi niekoľkokrát spomenul detektív Erston,“ začal pomaly Ashroot. Mal ten nadnesený a odmeraný výraz významného muža, ktorý vie, aký je rozdiel medzi pohármi na biele a červené víno. „Nebolo to veľmi lichotivé rozprávanie, ale stačilo na to, aby som pochopil, čo ste zač. Veľa sa o vás v mojich kruhoch hovorí.“

S úškrnom som si zložil klobúk: „Nečudujem sa. Na miestach, ako je toto, stretávam veľa vašich známych spolu s ich sekretárkami.“

Ashroot zúžil oči a zadíval sa na mňa, akoby som predsa len vkročil do zlej izby. „Osobne si myslím, že takí ako vy, sú len glorifikovanou poverčivosťou. Prežitky, ale a-“

„Iste,“ zahriakol som ho a prudko som sa postavil. Zľakol sa, nesiahol však po zbrani. Napadlo mi, že v nej zrejme ani nemá náboje. „Pán Ashroot, je krátko po tretej ráno, prejdite k veci.“

Zamračil sa. Chvíľu sa snažil udržať si prísny výraz, ale rýchlo ho to omrzelo. Sklonil hlavu a končekmi prstov si niekoľkokrát pretrel lesklé čelo. „Vraveli ste, že ste o mne čítali v novinách,“ začal pomaly. „Bolo to preto, že jedného známeho mojej dcéry, istého Lesstera Ostrita, našli mŕtveho.“

„A čo to má spoločné so mnou?“

Na odpoveď ma nechal dlhší čas čakať. Uprel pritom unavený pohľad kamsi na ošúchanú tapetu za mnou. „Moja dcéra má špecifický problém.“

„Aha,“ utrúsil som a snažil sa nevyzerať príliš nadšene. „Tipujem, že ten známy nebol iba nejaký známy. A že ho nestretol práve najlepší koniec.“ Prikývol. „Aký vážny je ten problém vašej dcéry?“

„Vážny,“ odvetil rezignovane a veľmi neochotne sa mi opäť pozrel priamo do očí.

„Mali ste s ňou nejaké starosti?“

„Iba raz. Keď bola malá, zabila kocúra. Roztrhala ho na kusy a… Veď viete.“ Na chvíľu sa odmlčal. Zrejme už len z povinnosti, aby to, čo povie, nevyznelo triviálne. „Keď sme ju našli, ústa mala od krvi. Z kocúra ostala len koža. Ktosi mi poradil, aby som jej počas splnu dával k posteli bravčovú krv.“

„Poradili vám celkom dobre. Pomohlo to?“ „Pomohlo,“ prikývol pomaly. „Odvtedy sa nikdy nič

podobné nestalo. Keď mala štrnásť, nebolo jej už treba nechávať pri posteli vôbec nič. Poslal som ju do súkromnej školy a tajne jej platil výbornú pestúnku, ktorá o všetkom vedela, ale nikdy na ňu neboli nijaké sťažnosti.“

„A čo jej matka? Tiež mala podobné problémy? Kde je teraz?“

Unavene pokrútil hlavou, akoby som sa ho pýtal tú istú otázku už niekoľký raz. „S jej matkou sme spolu žili desať rokov pred tým, ako sa Adrianne narodila, a nikdy sme o ničom takom ani nepočuli. Zomrela v tú noc pri pôrode. Bola celkom normálna. Nemôže s tým mať nič spoločné.“

Pobavene som si povzdychol a Ashrootovi to neušlo. Nechal to však tak. Oprel sa hlbšie do stoličky a mlčky si ma prezeral. Mal tvár, ktorá by sa pred sto rokmi zrejme razila na mince. Nikdy by som z nej nevyčítal, že takýto človek je schopný vychovať si doma strigu.

„A ten mŕtvy? Ako ho našli?“ opýtal som sa po dlhšej chvíli.

„Rozpáraného.“

„Bola za vami polícia?“

„Nebola. Vraj ešte prebieha vyšetrovanie.“ Odrazu vytiahol z vnútorného vrecka list. „Prečítajte si to.“

Zobral som mu z ruky kus papiera a začal čítať. Ešte stále ma pozorne sledoval, a tak som sa odvrátil od lampy. Bol to obchodný ťah. Ľudia očakávali, že dostanú to, za čo si zaplatia. V tomto prípade niekoho dosť zvláštneho na to, aby mohli zazerať a strašiť ním hostí na večierkoch, ale dosť normálneho na to, aby mu mohli podať ruku. To, že som vedel čítať aj potme, urobilo zväčša patričný dojem. Ani Fulton Ashroot nebol výnimkou − so záujmom dvihol obočie.

„Odkedy sa to stalo, dostávam celé kopy listov,“ začal rozprávať, keď videl, že som na konci. „Zo začiatku to boli tri či štyri denne. Chceli ma vydierať zamlčanými dôkazmi, vyhrážali sa smrťou mne aj mojej dcére. Spočiatku som ich dával preverovať, ale bola to strata času aj peňazí. Teraz mi príde sotva jeden za týždeň. Všetky vyhadzujem. Tento mi niekto dal do schránky včera. Nemal ani obálku, ale meno Vincent Miller mi bolo povedomé, tak som si ho prečítal. Ten človek evidentne vie, o čom píše.“

„Evidentne,“ odvetil som a sadol si naspäť na posteľ.

„Stále ste mi ešte nepovedali, čo odo mňa vlastne chcete.

Toto nie je moja parketa,“ zamával som listom vo vzduchu.

„Už som vravel, že vás spomínal Erston.“ Na chvíľu sa odmlčal a čakal na moju reakciu.

Zívol som a on sa opäť zamračil. „Keď našli toho mŕtveho, hovoril, že by ste sa mu celkom hodili, pretože sa tým vraj živíte. Tvrdil, že v týchto veciach ste neomylný. Že by ste hneď vedeli povedať, aký… tvor by niečo také urobil.“

Začalo mi zapaľovať. „Nechajte ma hádať, pán Ashroot. Vy chcete, aby som potvrdil to, čo píše istý pán Vincent Miller v tomto liste: Že vaša dcéra nemôže byť zodpovedná za tú mŕtvolu?“ Prikývol. Chcel niečo dodať, ale nestačil ani poriadne otvoriť ústa. „Počkajte. V tejto hre som dobrý. A ten Miller… Ten mŕtveho našiel ako prvý, je to tak?“

Opäť prisvedčil.

„To nie je to, čo obvykle robievam,“ povedal som a rezolútne som si zobral klobúk z postele. Nasadil som si ho, vyrazil k dverám a celý čas som čakal, kedy ma zastaví. Bol som tak na pol ceste. Tipoval som to na stovku k dobru.

„Koľko zvyknete pýtať za to, čo obvykle robíte?“ „Dvadsaťpäť denne plus výdavky. Päťsto za zabitie.“ „Dám vám dvakrát toľko, ak mi potvrdíte, čo sa píše v tom liste,“ prehlásil bez zaváhania. „Polovicu, ak nie.“

„Dobre viete, čo robím,“ obzrel som sa naspäť. Trochu som čakal, že sa budem opäť dívať do hlavne toho jeho malého Outdoorsmanu, ale Ashroot sa ani nepohol. „To, čo sa dozviem, nemusí práve obstáť pred súdom.“

„Nerobím to pre súdy.“

„Chápem,“ odvetil som a pozrel sa mu priamo do jeho aristokratických očí. „Ale aj vy musíte čosi pochopiť. Viete, že na tých, čo trhajú svoje domáce zvieratá na kusy, mám špeciálne guľky. Iste vám ich Erston spomenul. Na udržiavanie tajomstiev je už neskoro, pán Ashroot. Nech sa dozviem čokoľvek, urobím to, čo bude treba urobiť. Bez ohľadu na sociálny status alebo váš šek.“

Teraz sa postavil aj on. Bol vyšší, ale len o palec, nanajvýš o dva. „O tom nepochybujem, pán Orchard. Hovorí sa o vás, že sa často vŕtate v cudzích veciach, ale hovorí sa aj to, že stále chodíte v jednom zodratom kabáte. Doprajte mi konečne pokoj od tohto celého alebo ešte lepšie, doneste mi dôkaz, ktorý očistí moju rodinu od toho svinstva, a možno budete môcť začať konečne žiť ako človek.“

„Tak ako vaša dcéra?“

Nič mi na to nepovedal, iba pohoršene pokrútil hlavou. Natiahol som sa za kľučkou. „Uvidím, čo dá robiť. Ale nič nesľubujem. Podľa toho, čo ste mi povedali, je to dosť jednoznačné.“

Keď som nasadol späť do auta, zapálil som si a siahol do priehradky. Vytiahol som svoj automat a dal ho do puzdra pod ľavú pazuchu.

Dodge stál na svojom mieste ešte asi pol hodiny. Potom doň nastúpil Ashroot a pomaly sa vybral smerom do centra. Bolo by zbytočné ho sledovať. Zrejme sa bude ešte nejaký čas motať ulicami, aby uchlácholil svoju paranoju o prenasledovateľoch, ktorí prahnú po jeho tajomstve. Napadlo mi, že by mohol pred svoje sídlo pokojne zapichnúť ceduľku s nápisom: „Pozor, striga!“ a aj tak by tomu nikto neuveril.

Sledoval som, ako mizol za rohom o dva bloky ďalej. Len čo som zavrel oči a ponoril sa hlbšie do sedadla, prenikol mnou známy pocit − akési mrazivé chvenie, ktoré mi vždy oznámilo, že je okolo čosi neprirodzené. Cítil som to, ako slepý cíti slnko na tvári. Stačilo sa trochu sústrediť a vedel som určiť smer tak presne, že som ním mohol namieriť zbraň. Čo som práve teraz aj robil. Revolver som si opieral o palubnú dosku namierený zhruba na izbu číslo dvanásť.

Už som si zvykol na to, že varovné mrazenie sa mohlo objaviť kedykoľvek a v ktoromkoľvek kúte tohto mesta. Dokonca aj v rozľahlom sídle pri ropných poliach, do akého teraz iste mieril aj Ashroot. A ja som tu sedel vo svojom Chevrolete a fajčil, akoby sa ma to vôbec netýkalo. Časy sa zmenili a s nimi aj príšery, ktorých sa ľudia boja. Tie súčasné chodili v oblekoch po strede bulváru a boli omnoho nebezpečnejšie než čokoľvek, čo by ste našli v lacnom a zabudnutom moteli na konci mesta.

Únava ma už prešla, ale keď som videl, ako noc pomaly bledne, mal som chuť namieriť auto rovno domov a zamknúť sa vo svojom byte s fľašou škótskej, utopiť sa v ešte teplých prikrývkach a zdravej troche sebaľútosti. V poslednom čase som sa však svojmu bytu vyhýbal, ako som len mohol. Už takmer mesiac som neprestajne skladal telefón akémusi chlapovi s príliš kvetnatým prejavom a tonou otázok. Znel ako paranoidný konšpirátor, ktorý ma chce najať, pretože v hrnčeku s čajom vyčítal, že čochvíľa skončí svet a potrebuje, aby som ho zachránil. Podobní ľudia sa mi ozývali pomerne často, predsa len som bol čudák Orchard.

Nemal som nič proti zachraňovaniu sveta, ale väčšinou mali konšpirátori viac teórií ako peňazí.

Zahasil som cigaretu a odložil revolver. Namiesto postele som teda vyrazil na západ, k Jefferson Boulevard. Do domu Vincenta Millera.

Ulice boli tiché a až po Main Street sa mi zdali jedna ako druhá. Občas som míňal postavy stojace na rohu či nešťastníkov, ktorí tak ako ja sedeli v studenom aute a kamsi sa hnali. Zastavil som až na križovatke s Hoover Street, keď som mal svetlá hlavnej avenue už len v spätnom zrkadle. Práve tu všetky ulice náhle menili smer zo severozápadného na západný a pokračovali ďalej vo vytváraní presnej šachovnice. Kvôli ráznemu rozhodnutiu niekoho na radnici to vyzeralo, akoby sa jedna časť mesta odrazu pootočila oproti druhej. A hranica medzi nimi dostala aj v tomto prípade meno po pánovi Hooverovi.

Uvedomil som si, že som zabudol zapnúť svetlá, čo sa mi stávalo čoraz častejšie. Pokračoval som ďalej po Jeffersone, ale odbočil ešte pred Crenshaw a našiel číslo domu, v ktorom býval Miller. Bol to nízky apartmánový dom bez garáže. Nevyzeral najlepšie, hoci nebol príliš starý. Tehlové steny boli tmavé a zaprášené, rámy okien strácali farbu a okrasné zábradlia na schodoch hrdzaveli, aj keď bol okolo vchodu poriadok. Dom mal zrejme svedomitú domovníčku, ale mizerného údržbára.

Na konci ulice som sa otočil a zaparkoval o dom ďalej. Bolo už takmer päť hodín ráno. Ak nebol Vincent Miller mliekar, tak určite ešte spal. Mne sa však nechcelo vyčkávať. Chcel som ho mať rýchlo z krku, oznámiť Ashrootovi dobré správy a tváriť sa, že som o jeho dcére nikdy nič nepočul. Bolo by to jednoduchšie.

Vchodové dvere boli, samozrejme, zamknuté, rovnako ako všetky v susedstve. Malo to asi rovnaký zmysel, ako zamykať si vlastný denník v zásuvke. Väčšina z tých, ktorí sa k nemu chceli dostať, si poradila aj bez kľúča. Vošiel som teda do bočnej uličky a chvíľu počúval okolité zvuky. Nepočul som nič okrem vzdialeného vrčania áut a občasného zaštekania. Požiarne schodisko malo vytiahnutý rebrík a jeho najspodnejší stupeň visel zhruba nad podlahou druhého poschodia, asi dvanásť stôp nad zemou. V bezpečí pred vlamačmi.

Prešiel som na opačnú stranu a skúšal odhadnúť, či mi bude úzka ulička stačiť na to, aby som sa rozbehol. Stačila, hoci sa mi to nepodarilo na prvý pokus. Rebrík bol zaistený, a tak som na ňom ostal visieť, kým sa rozhrkané kovové schodisko celkom neutíšilo. Potom som sa vyškriabal strmými schodmi na ďalšie poschodie.

Miller býval, podľa svojho listu, v byte číslo dvadsaťpäť, takže som pomaly zamieril nahor. Nestihol som sa ani priblížiť k oknu na jeho poschodí, keď som odrazu zacítil sladkastý zápach. Väčšina ľudí ho už ani nevedela rozoznať, bezpečne však plašil zvieratá, ktoré naň natrafili.

Preliezol som cez okno do úzkej chodby so šachovnicovou podlahou a vyblednutým dreveným obkladom. Siahol som pod kabát, do puzdra, ktoré som mal vzadu na opasku, a vytiahol z neho revolver. Viselo tu nepríjemné ticho, ktoré sa človeku vždy hromadilo za chrbtom a nútilo ho obzerať sa za seba.

Keď som sa priblížil k dverám s mosadznou dvadsaťpäťkou, boli odchýlené. Nemusel som sa ani nadýchnuť, aby som vedel, že práve spoza nich vanul na chodbu ten známy zápach. Pripomínal noc a tmu, z ktorej až bolia oči. A strašidelné príbehy. A vampírov.

Hlavňou revolvera som postrčil do Millerových dverí. Čakal som vlnu známeho mrazivého chvenia, ktoré ma vždy upozorní na strašidelné príbehy, do ktorých by som mohol nechtiac vstúpiť, zatiaľ som však nič necítil. Nazrel som dnu. Obývačka bola malá a prepchatá hlúposťami: lacnými obrazmi, hlinenými soškami a ozdobnými fľašami ako od parfumu. Predpokladal som, že tu nájdem spúšť a porozbíjaný nábytok, ale všetko − hnedý gauč, kreslo a aj malý stolík s popolníkom v tvare starej topánky − vyzeralo byť uložené na svojom mieste.

Zavrel som za sebou dvere a pozrel sa na Millera. Ležal napravo, hneď pri mojich nohách, akoby tam čakal iba na to, kým sa ukážem. Odložil som svoj revolver a zohol som sa k nemu. Miller páchol po vampírovi, vlastnej krvi a silno parfumovanom mydle. Na tvári mal veľké modriny, oblečenie dotrhané a na krku širokú nepravidelnú ranu. Okolo nebola skoro žiadna krv.

Postavil som sa a zapálil si.

Bol oblečený v lacnom obleku gaštanovej farby. Košeľa však vyzerala až príliš kvalitne, hoci bola na kusy, a vôbec sa k saku nehodila. Cestou do spálne som si uvoľnil golier a klobúk som si posunul vyššie z už trochu spoteného čela. Izba, v ktorej prespával Vincent Miller, bola veľká akurát tak na slušný bielizník z čerešňového dreva, ktorý bol zladený s posteľou. Nič viac sa sem už nezmestilo. Posteľ bola narýchlo prikrytá pestrofarebnou ručne pletenou dečkou. Otvoril som šatník a prezrel si jeho obleky. Väčšinou nestáli za nič, ale dva či tri boli veľmi kvalitné. Patrili k nim aj košele, všetky presne také ako tá, ktorú mal teraz Miller na sebe. Boli celkom očividne od rovnakého krajčíra a šité na mieru. Na takýto byt to bolo pridrahé.

Z cigarety v ústach mi odpadol popol. Zanadával som. Nie preto, že mi bolo ľúto sivého koberca, ale preto, že som si uvedomil, že som na mieste činu. Otvoril som okno a vyhodil cigaretu von.

Zvrtol som sa a zamieril do kuchyne. Cestou som sa zastavil pri kresle a zohol sa k nemu. Podľa odtlačkov nožičiek v koberci bol skutočne všetok nábytok tam, kde mal byť.

Na to, že tu býval muž, bola kuchyňa až prekvapivo čistá, riady boli uložené v kôpkach na policiach, poháre hore dnom na linke. Prezrel som niekoľko skriniek, kým som nenašiel to, čo som hľadal. Nalial som si a trochu sa napil. Fľašu som si nechal. Potom som zavolal políciu.

Nestrácali čas. Stihol som len zbežne prezrieť zvyšok bytu, než sa dole ozvala siréna. Nič cennejšie než fľašu whiskey, ktorú som už mal v kabáte, som však nenašiel.

Sadol som si na gauč ani nie pár stôp od mŕtveho a premýšľal, ako to všetko vysvetlím bez toho, aby som spomenul Ashroota. Zakrátko som ich začul na schodoch. Keď boli hore, vošli rovno dnu s krátkymi revolvermi vystrčenými pred seba. Prvý bol Ben Erston, a keď ma zbadal, pôsobil dojmom, že ma rovno zastrelí. Miesto toho iba zažal svetlo, na ktoré som ja celkom zabudol. Zarezalo sa mi do očí a musel som si ich na chvíľu prikryť dlaňou.

„Dočerta, Orchard,“ vyštekol a aj keď som ho nevidel, vedel som si jeho úškrn presne predstaviť. „Mohol som si myslieť, že tu nájdem práve vás.“

Stíchol. Zbadal telo a zohol sa k nemu.

„Takto ste ho našli?“

Bena M. Erstona som poznal už roky. Ešte ma nikdy ničím neprekvapil. Vždy chodieval dobre upravený, dobre oblečený a nikdy ma nepozdravil inak ako nadávkou. Zložil si klobúk a odhalil krátke šedivé vlasy v účese, ktorý ho musel stáť najmenej pätnásť dolárov. Snedú tvár mal dokonale oholenú aj napriek hlbokým vráskam na lícach. Vyzeral skôr ako prísny učiteľ než policajt. Ostro zalomené obočie a prepadnuté líca budili dojem, že je neustále zamyslený. O čom som trochu pochyboval.

Za ním vošiel jeho druhý dôstojník – Jesse Earl. Bol to chudý, šľachovitý chlap, ktorý mal výrazné sivé oči. Ten pre mňa väčšinou nemal ani len tú nadávku. Bez toho, aby mi venoval čo i len pohľad, sa začal venovať dôkazom.

Erston na mňa medzitým stále ešte zazeral s malým koltom v ruke. „Čo tu vlastne robíte, Orchard?“

Mykol som plecami: „Prišiel som mu poliať kvety.“ „Nechajte si tie drísty,“ výhražne zamával prstom

a neochotne odložil zbraň. „Sedíte si tu, akoby ste nevedeli, čo sa tomu chlapovi stalo. Škrabance, modriny, dotrhané oblečenie a tá rana na krku − už ste si mali prepočítavať tie svoje strieborné guľky a vysvetľovať mi, čo za monštrum to bolo. Hýbali ste nejako s telom?“

„Keď som ho našiel, dali sme si krátky valčík.“

Napol tvár a prehrabával sa vo vreckách obleku, až kým nevytiahol škatuľku cigariet. „Na tie vaše sprostosti nemám náladu,“ povedal cez zuby. Poza jeho chrbát sa do malej obývačky vtlačili ešte dve uniformy, Jesse Earl im potichu dal niekoľko rozkazov a sám sa pustil do prehliadky bytu. Erston žmolil cigaretu v ruke a sadol si na opierku kresla oproti mne. Než si zapálil, pritiahol si bližšie masívny popolník.

Bolo v ňom niekoľko ohorkov rôznych značiek. „V telefóne ste povedali, že ste našli mŕtveho. Že vyzerá, akoby ho zabil upír a že je to nejaký Miller.“ Zapálil si. „Môžeme predpokladať, že sa to stalo niekedy večer, pretože je obeť ešte oblečená a neleží v posteli, ale na dlážke pri dverách. Podľa rán na krku by som povedal, že vaša teória o upírovi celkom sedí. Prezreli ste ho?“ Nečakal na odpoveď a kývol na Jesseho, aby mŕtvemu prehľadal vrecká.

„Nechápte ma zle, Orchard,“ povzdychol si. „Ak by šlo len o to, poslať čo najviac týchto ohavností na druhý svet, tak som váš prvý fanúšik. Neváhal by som celú svoju jednotku ozbrojiť tým strieborným arzenálom a poslať vás do čela, ale toto je policajná práca. A o tej vy netušíte absolútne nič. Je ešte niečo, čo by sme mali vedieť?“

Uniformy začali na príkaz mladšieho vyšetrovateľa necitlivo budiť susedov a pýtať sa ich otázky už nacvičeným tónom.

„Nič.“

Zodvihol obočie: „Nič? Ani to, čo robíte v jeho byte o piatej ráno? Ani to, ako ste sa sem dostali cez zamknutý hlavný vchod?“

„Vletel som oknom na chodbe. Ako netopier.“ „Vypadnite, Orchard,“ zavrčal.

„Lebo vás dám vyviesť.“

Vstal som a vypadol.

 

Páčilo sa vám, čo ste si práve prečítali? Choďte na martinus.sk a predobjednajte si Whiskey, krv a striebro od Martina Hatalu so zľavou 15%.

Viac o knihe:

Pre fanúšikov drsnej americkej detektívnej školy!

Christopher Orchard je súkromným vyšetrovateľom v Los Angeles v časoch zlatej éry filmu − namiesto vrahov a podvodníkov však pátra po monštrách a nadprirodzených bytostiach. V očiach spoločnosti je to známy čudák, ktorý nosí revolver so striebornými nábojmi a priveľa pije. Dedukciou, čítaním medzi riadkami a odhadovaním, kedy je ten správny čas vytiahnuť zbraň a kedy sarkastickú hlášku, vyrieši Orchard päť netradičných prípadov.

Príbehy Christophera Orcharda čitateľa vracajú do USA v roku 1937, ale keďže všetky cesty, aj tie autorove, vedú domov, hlavná postava navštívi aj bývalé Československo. Martin Hatala zručne konštruuje zápletku klasického detektívneho príbehu v štýle drsnej americkej školy, no zároveň svoj text obohacuje o nové prvky žánru fantasy.