Vo vašej knihe sa zoznamujeme s vyšetrovateľom Leom Legenom, ktorý rieši sériu brutálnych vrážd v Nitre a jej okolí. Prečo ste si do svojho príbehu vybrali práve túto lokalitu?

Nitru mám veľmi rád, a to nielen pre jej históriu. Jednoducho, to mesto má svoje čaro a osobitú atmosféru. Z času na čas tam zájdem, iba tak, potulovať sa ulicami, niečo kúpiť a podobne. Čo sa týka knihy a zapracovania Nitry do nej, ide o to, že v tomto prípade sa mi ponúkali väčšie možnosti pracovať s textom. Je to väčšie mesto, širšia oblasť, kde sa udalosti môžu odohrať, čím nechcem povedať, že dobrá detektívka sa nedá napísať aj z prostredia dediny či malého mestečka. Čítal som aj také a boli skvelé. V princípe som k prípadu vrážd potreboval krajskú kriminálku, teda ich výjazdovú skupinu, a ak by sa zločin stal napríklad u nás v Topoľčanoch či v okolí, nechcel som, aby postavy sústavne pendlovali hore-dole.

Je váš príbeh inšpirovaný nejakou konkrétnou udalosťou?

Na rozdiel od mojej prvej knihy Nôž, ktorá vyšla vlani a odvíjala sa od skutočného prípadu, príbeh v Nenávisti je čistou fikciou. Nedotýka sa žiadnej konkrétnej udalosti – aspoň dúfam, že sa v Nitre nikdy nič podobné nestalo. A ani nestane.

Pri vyšetrovaní polícia naráža na množstvo záhadných, tajuplných odkazov, ktoré po sebe vrah zanecháva. Je pre vás mystická atmosféra v príbehoch dôležitá? Máte rád záhady?

Áno, milujem záhady, tajomné veci, ktoré ukrývajú isté zvláštnosti, občas až neriešiteľné. A presne táto tajomnosť je pre mňa v mojich knihách dôležitá. Možno som tou tajuplnosťou nejako podvedome ovplyvnený, pretože od detstva som inklinoval ku knihám, ktoré sa pohybovali v takýchto sférach – začínalo to Julesom Verneom, pokračovalo rôznymi horormi, nevynímajúc tony literatúry faktu. Keď som textoval skladby v skupine, v ktorej som pôsobil, zameriaval som sa výlučne na mysteriózne veci, preto to aj zostalo vo mne nejako hlbšie zakorenené.

Podstatná časť príbehu sa odohráva aj v horách pri Nitre. Sú naozaj plné tajomstiev, tak ako ich opisujete v knihe?

Či sú plné tajomstiev? Možno áno, možno nie. A možno svoje tajomstvá niekedy naozaj odhalia a ponúknu ľuďom niečo, o čom ani len nesnívali. Čo sa týka samotného Tribeča, rád do tých lesov chodievam – som vášnivý hubár a zväčša si na svoje potulky vyberám práve toto pohorie. Práve preto som dej knihy Nenávisť zasadil presne do tohto prostredia. Hoci sú to len malé pahorky a kopce, žiadne štíty do nebies, lesy sú husté a tmavé, stať sa v nich vskutku môže hocičo ☺ O tom, že sa v nich strácali ľudia, sa písalo už niekde inde.

V knihe cítiť aj typickú atmosféru severských detektívok, ktoré sa u nás tešia veľkej obľube. Patríte tiež k fanúšikom tohto žánru? Alebo máte radšej drsnú americkú školu?

Áno, patrím k čitateľom, ktorí preferujú štýl severských detektívok, zdajú sa mi pútavejšie a temnejšie. Objavuje sa v nich viac záhad, azda aj tej drsnosti a ich chladná atmosféra mi tiež viac vyhovuje. Jednoducho k nim mám bližší vzťah, na rozdiel od amerických detektívok. Tie ma akosi stále nedokážu osloviť, respektíve im nemôžem prísť na chuť. Mám rád amerických autorov iných žánrov, ako napríklad Poe či Brown. Možno teraz niekoho naštvem, ale takí McBain či Chandler ma zvlášť neohúrili. Prečítal som veľa ich kníh, no mal som z nich skôr rozporuplné pocity. Ak americká beletria, tak uprednostňujem viac špionážnu. Starý dobrý Forsyth má vždy čo ponúknuť.

Nenávisť pokrstil krstný otec Mark E. Pocha ako sa patrí – prudkým nenávistným dupnutím

Vyšetrovateľ Leo Legen je muž v strednom veku, ktorý popri ťažkom prípade musí čeliť aj problémom v osobnom živote. Ako sa vám s ním pri písaní spolunažívalo?

Pri písaní som sa celkom zžil s touto postavou vyšetrovateľa. Veľa z jeho osobného života je mi blízke, využil som niekoľko osobných skúseností a priradil ich jemu. Pohybujem sa v rovnakej vekovej skupine a niektoré jeho problémy sú iba reflexiou tých mojich. Snažil som sa s Leom Legenom stotožniť, pozerať sa jeho očami, vnímať jeho pocity, či rozprávať jeho ústami.

Môžeme očakávať aj ďalšie jeho napínavé prípady?

Námetov na pokračovania prípadov Lea Legena mám v hlave dosť. V podstate je už aj spísaných zopár osnov na ďalšie príbehy. Chcel by som vytvoriť sériu krimi príbehov s týmto vyšetrovateľom a momentálne pracujem nad jeho novým prípadom, ktorý bude bezpochyby veľmi zaujímavý a napínavý. Rozhodne sa čitateľ bude mať na čo tešiť.

Príbeh sa točí najmä okolo ľudí z akademického a vedeckého prostredia, ktoré má v Nitre vďaka univerzite a akadémii vied svoje pevné miesto. Nemáte obavy, aké reakcie sa vám z tejto strany dostanú?

Zatiaľ sa ku mne nedostala žiadna odozva z tohto prostredia. Dúfam, že títo ľudia, a nielen oni,  budú vnímať knihu len ako fiktívny príbeh a nejako im neublíži, prípadne sa nebudú na mňa až tak hnevať, že som vo svojej knihe využil práve toto prostredie. To by ma veľmi mrzelo.

V civilnom povolaní pracujete vyše 20 rokov na urgentnom prijme. Stretávate sa tam určite s mnohými pacientmi, ktorých osudy môžu byť pre vás ako autora inšpiratívne. Je to tak?

Ale iste. Človek tam zažije mnoho, stretáva sa a pracuje s ľuďmi, o ktorých si koľkokrát myslel, že takí a im podobní vari ani neexistujú. Dalo by sa povedať, že občas využijem ich osobnosť, prípadne postoje či hlášky do svojich príbehov. Stretávať takýchto ľudí je naozaj veľmi inšpiratívne. Tým nemyslím tých skutočne chorých, ale hromadu simulantov a šialencov, nad ktorých zásahmi do ich vlastného života zostáva častokrát stáť rozum.

Svoje vedomosti z oblasti zdravotníctva pri písaní bohato využívate. Mimoriadne vierohodné sú napríklad scény z pitevne…

V pitevni ako takej sa pohybujem často, nie však v tej uvedenej v Nenávisti. Tu, kde pracujem, sa v súčasnosti už nepitve, ale to prostredie, tá chladná atmosféra, ktorá tam ešte zostala, ma núti premýšľať nad mnohými vecami, ktoré si viem živo predstaviť a potom ich pretaviť do príbehu. Snažím sa toto prostredie verne opísať a ponúknuť ho čitateľom, hoci nie každému to môže pripadať milé.

Mladý policajt, ktorý je tiež členom tímu, zažije naostro prvú pitvu práve pri tomto prípade a nebol ďaleko od toho, aby ho museli kriesiť. Zažili ste niečo podobné?   

Áno, využil som jeho slabšiu odolnosť a neznalosť prostredia. No mne sa zatiaľ nič podobné nestalo, a verím, že už ani nestane, keďže som už v práci za tie roky videl vari všetko a som akosi imúnny voči takýmto veciam. Neviem vysvetliť prečo. Asi tá drsnosť metalistu ☺.

Mnohí vás poznajú práve ako speváka a textára metalovej kapely Thalarion, ktorá fungovala v 90. rokoch a prerazila aj v zahraničí. V ktorej role sa cítite viac doma?

Na toto je veľmi ťažké odpovedať. Nehral som len v skupine Thalarion, predtým som bol členom dvoch iných skupín, ktoré sa však rozpadli. Až v roku 1994 som sa dostal k Thalarionu (vtedy sa ale volali Bastard, neskôr Fatal Infection – až v roku 1996 sme sa premenovali na Thalarion), kde hľadali speváka. Vydali sme päť albumov, z toho tri v dánskom hudobnom vydavateľstve Mighty Music. Pretože táto skupina už roky nie je aktívna, a teda hudobne aktívny nie som ani ja, hoci jej členovia stále hrajú v iných bandách, momentálne sa viac cítim ako spisovateľ. Táto činnosť ma akosi spontánne oslovila, nehľadal som za tým žiadny určitý zámer, žiadny cieľ, iba som si čosi písal. Vtedy, v období môjho pôsobenia v skupine, to však bolo iné, tá doba bola iná, ako mladí sme žili hektickejšie, rockovejšie, ak to tak mám zjednodušiť. Teraz by som isté veci zrejme nezvládol.

Vaši bývalí spoluhráči vám zahrali aj na krste. Majú metalisti radi detektívky?

S bubeníkom Petrom Schlosserom sa poznáme od malička, chodili sme celú základku do jednej triedy, potom spolu hrali v jednej skupine. On teraz okrem Tublatanky hráva s bratom Jurajom, ktorý bol tiež členom Thalarion, v skupine Flashback to Future, ktorá nám zahrala na krste. Možno aj jeho odchod do Tublatanky bol štartovacou čiarou rozpadu Thalarion. Potom som ja cítil nejaké vyhorenie či blok v rámci textovania, aj samotná činnosť ma už prestala baviť. Jednoducho som cítil, že bude lepšie to ukončiť. A či majú metalisti radšej detektívky? Detektívka má byť drsná, nápaditá, s mnohými zvratmi. Metal je presne taký – drsný, hudobne invenčný, inak sa z neho stane hnoj. Tá hudba musí zaujať, mať energiu, drive a časté zvraty. Presne ako kvalitná detektívka. A ľudia rozpoznajú, čo je dobré a čo stojí za hovno − či už v metale, alebo v detektívke.

Raz metal, navždy metal. Takto vyzeral Juraj Thal na vrchole svojej speváckej kariéry

Ste stále verný metalu?

Kedysi som tým žil, bol to môj životný štýl. Ako sa hovorí – raz metal, navždy metal. Takže áno, som tomuto hudobnému žánru stále verný a navždy zostanem, lebo ho mám hlboko v srdci a v hlave. Na druhej strane, už nie tak vehementne ako predtým, no toto zo mňa nikdy nevymizne. Mám svoje obľúbené metalové skupiny – a nie je ich málo –, na ktoré nedám dopustiť a nedočkavo striehnem na ich nové albumy, tak ako aj striehnem na nové knihy mojich obľúbených spisovateľov. Tak striehnite aj vy, čitatelia, na nové knihy Juraja Thala!