Jozef Marec: Poďme sa báť (2. vydanie)

2017 | pre deti | JOJO | 10,90 €

Radi sa bojíte? Táto kniha je totiž pre všetkých odvážlivcov, ktorí sa nezľaknú a radi si prečítajú trochu strašidelné, ale i trochu veselé rozprávky. Historky o smrtke, vodníkoch,  svetlonosoch, kráľovi hadov či o vílach pochádzajú z Kysúc, kde nie je núdza o tajomné príbehy. Autor Jozef Marec námety zozbieral na svojich nekonečných potulkách po tomto krásnom kraji. Navyše ku každému strašidlu doplnil aj mnohé zaujímavé informácie.

Kniha s podnázvom Kysucké rozprávky pre malých aj veľkých vyšla po prvý raz v roku 2006 a získala vtedy ocenenie Kniha Kysúc. Upravené a doplnené druhé vydanie, ktoré práve držíte v rukách, ilustrovala Gabriela Droppová.

UKÁŽKA:

Kedysi sa to tu, milé deti, len tak hemžilo strašidlami. Keď padol na hory súmrak, zahalil kraj do svojej čiernej hune a v nej všeličo ukryl. Nie nadarmo sa vravelo, že noc ma svoju moc! Najlepšie sa v nej darilo strašidlám.

Ľudia na Kysuciach si stavali svoje obydlia vysoko v horách, v kopcoch uprostred nekonečných temných lesov. Nuž nečudo, že keď museli v noci tadiaľ isť, v tme hustej ako kolomaž, stávalo sa, že občas natrafili na tajomné bytosti, ktoré nemuseli mať s chudákom práve počestné úmysly. V pralesoch, kde niekedy sotva prenikol slnečný lúč, v hlbokých roklinách, v ráztokách, na krížnych cestách alebo pri hlbokých zátočinách kysuckých riek, tam všade sa príležitostne vyskytovali. Mali svoje obľúbené miesta a sotva by ste ich stretli niekde inde.

—-

Kysucké hory boli kedysi divoké, tajomné a nebezpečné. Na mnohých miestach ešte dnes zamrazí človeka v chrbte. Ibaže strašidiel už akosi niet. Stratili sa, odsťahovali do iných svetov, ktoré sú zatiaľ ukryté našim zmyslom a rozumu.

Sám som sa túlal nocami a hľadal ich, ale márne. Stará vrchárka mi raz povedala, že sa akosi vytratili po fronte − II. svetovej vojne − zo strachu pred modernými zbraňami. Možno. Azda im prekážajú výdobytky civilizácie, rozhlas, televízia, naše mobilné telefóny, vesmírne výskumy, prúdové lietadla a čo ja viem, čo ešte. Možno to rušilo ich frekvencie. A nakoniec asi pochopili, že najväčším strašidlom, ktorého sa treba báť, je človek sám, a ich už v našom svete netreba.

Viac o autorovi
Jozef Marec

Kúpiť knihu