Jana Necpalová: ZO ŠKRUPINY

2016 | Pre deti | JoJo | Novinka | 10,90 €

obálka - Zo škrupinkyNezvyčajný dar z cudziny
Milý, ale nesamostatný Jožko a jeho vnímavá a rozhodná kamarátka Anastázia vyrastajú bez rodičov, ktorí pracujú v zahraničí. Práve sa končí školský rok a Jožko sa teší na prázdniny, no najmä na rodičov, ktorí sa majú vrátiť z Austrálie. Ale všetko je inak, ich návrat trvá iba chvíľu. Stihnú mu však darovať neobyčajný darček, ktorý nielenže zmení Jožkove prázdninové dni, ale poriadne mu skomplikuje život. Čo sa nachádza vo vajci?

Ukážka:

Jožko utekal s vysvedčením rovno domov. Nieže by ho tešila dvojka z angličtiny, ale konečne sa vrátila mama s otcom. Sľúbili mu, že celé leto budú s ním a už žiadna misia, žiadne lúčenie. Konečne si oddýchne od starkej. Nie je zlá, ale tie jej zákazy, príkazy, veta – ja, keď som bola mladá… Jožko mal všetkého plné zuby. Chcel si zbaliť veci a odísť do svojej izby, do bytu v meste, kde už nebol celý rok.
„Mami, oci…“ vbehol do izby bez pozdravu a hodil sa rodičom do náručia.
„Jožko, zabudol si pozdraviť,“ napomenula ho vzorná starká.
„Dobrý deň, starká,“ odvrkol, ani na ňu nepozrel. Ako ju niekedy neznášal. Tak veľmi sa tešil na rodičov, že zabudol na pozdrav. Srdce mu búchalo od behu a vzrušenia a strachu, či tam naozaj budú, či zas nezmeškali lietadlo, či nebola v Tramtárii piesočná búrka. A starká ho tu otravuje s pozdravom.
Rodičia ho dlho nepustili z rúk. „Ako si len vyrástol, aký si už veľký!“
Ale Jožko im chcel vykričať, že nie je veľký, nie je silný, cíti sa sám a potrebuje rodičov, potrebuje domov, svoju izbu, svojich kamarátov z mesta, svoju školu, to všetko mu chýba… A najmä mama.
Obrovské kufre stáli v chodbe, no jeho to vôbec nezaujímalo. Dávno ho prestali baviť darčeky z cudziny. Bol nahnevaný na každú cestu, na ktorú sa jeho rodičia vybrali a nechali ho pri starkej.
„Prečo nemôžem ísť s vami?“ pýtal sa toľkokrát.
„Lebo si ešte malý,“ vravievali vždy pri odchode.
„Stále som malý. Aj vlani, aj teraz, aj o rok budem malý…“ hneval sa.
Nakoniec aj tak vždy odišli.
„Teraz to ale bude inak,“ hovoril si. „Nepustím ich nikde, bezo mňa nie!“
Vybehol hore do izby, kde mal pripravený batoh.
„Len sa nedať zastaviť starkou, žiadna káva, žiadny obed, môžeme ísť v meste do reštaurácie, alebo im doma uvarím vajíčka, len tu neostať…“ dudral si popod nos.
Už chcel vybehnúť z izby, keď ho zastavil pohľad na rybičku v sklenej guli.
Mal dobré chlapčenské srdce.
„Ale Cleo, ty to chápeš?! Ja tu nemôžem ostať. Ak tu ostaneme, dva-tri dni budú tu a potom zas odídu, nechajú ma starkej a odletia preč. Ja musím… Doma, v meste ma samého nenechajú. Chápeš to, však?“
Rybička oboplávala svoju guľu a Jožkovi sa zdalo, že chápe. Odo dverí jej poslal ešte jeden pohľad a rozbehol sa dolu schodmi.
„Nelietaj po tých schodoch, raz sa na nich zabiješ!“ kričala starká.
„Neposlúcha, chlapčisko akési! Stále lieta, nevie ísť pomaly, ale keď ho treba do školy budiť, to aj trikrát musím zavolať,“ bedákala pred rodičmi.
Tí sa len milo usmievali a súhlasne prikyvovali, akože chápu.
Nič nechápete, myslel si Jožko. Kedy naposledy ho budili, chystali do školy?
„Ideme!“ zavelil Jožko obúvajúc si botasky.
Mama s otcom pozreli na seba.
„Jožko, poď ku mne,“ povedal otec.
Jožko sa zahľadel na mamu, vedel by čítať z jej očí, ale ona sklopila zrak a on vedel, že to neznamená nič dobré.
„Mama, prečo nejdeme domov?“
Mama neodpovedala. Rukou hladila obrus na starkinom stole.
„Mama…“ zakričal Jožko.
Otec sa postavil, vyzul mu botasky a posadil si ho na kolená.
„Dodko,“ začal ocko.
„Nevolaj ma Dodko,“ zašepkal.
Starká začala zachraňovať situáciu: „Dali ste mu krásne meno, tak ho tak volajte!“
No jasné, starká bude vychovávať aj otca. Neviem naozaj, prečo mi dali také meno. Jožko, Jožo. Akoby nebolo dosť iných mien, takých normálnych, moderných… Napríklad Denis, Marek, Filip, Daniel…Ale ja, práve ja, dostanem meno Jožko. V dedine sa niektorým chlapom Jožom hovorí Ošu.
„Jožko, nemôžeme ísť ešte domov.“
„Prečo nie? Sľúbili ste mi to! Vraveli ste, že teraz to už bude posledný raz, že keď sa vrátite, už budeme spolu, vrátime sa domov, pôjdeme do ZOO…“
„Áno, ja viem, ale posielajú nás opäť do Austrálie. Musíme dokončiť prácu, ktorú sme začali pred rokom.“
„A potom, keď sa vrátime, už nepôjdeme nikam. Toto je posledná služobná cesta,“ pokračovala mama, aby pomohla otcovi.
„Je to veľmi dôležité…“ takmer šepkal otec. „Už sme na konci s výskumom, potrebujeme to len dotiahnuť do konca.“
„A potom už naozaj, naozaj budeme len s tebou,“ hladkala ho mama po vlasoch.
„Ako dlho?“ opýtal sa Jožko. Hlas mu zlyhával, plač mal na krajíčku.
Mama si vymenila pohľad s otcom. Ani jeden nemal odvahu to vysloviť. Vedeli, veľmi dobre to vedeli, že toto bude pre Jožka rana pod pás.
„Och, robíte s tým tajnosti. Ako v telke, hotová dráma,“ zalomila rukami starká.
„Na rok pôjdu, my si tu budeme spolu gazdovať ako doteraz. No a nie je nám dobre?!“ potľapkala chlapca po pleci svojou tučnou rukou.
„Rok?!“

ISBN: 978-80-89718-83-2

100 str. | väzba: tvrdá bez prebalu | formát: 168x228

Kúpiť: | martinus.sk

Kúpiť e-knihu: