Elgyütt, Pavel

Elgyütt, Pavel

Elgyütt, Pavel


Pavel Elgyütt (1955 – 2011), detstvo strávil v Partizánskom a po ukončení gymnázia odišiel študovať na Drevársku Fakultu Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene. V roku 1976 si po fatálnom skrate spôsobil úraz – pádom zo stĺpa elektrického vedenia utrpel zlomeninu chrbtice a ostal natrvalo ochrnutý, na doživotie pripútaný k „invalidnému vozíčku.“ Svoje prvé peniaze „zarobil“ vďaka písaniu. Ako „vozíčkar“ svoje poetické prvotiny uverejňoval v Novom slove mladých v básnickej dielni Vojtecha Mihálika a prózu u Oľgy Feldekovej (1978-82). Šport telesne postihnutých mu učaroval už vo svojich priekopnických rokoch u nás. V tom čase svojím, ako sám tvrdí, nečitateľným podpisom podporil signatárov Charty 77. Živil sa ako hudobník, samizdatovo šíril texty a „šumichrasty“ zakázaných pesničkárov. Jeho žurnalistická činnosť v Triumfe ducha – časopise Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov, dobrovoľná trénerská práca s mládežou na ZŠ Topoľová v Nitre, osobná účasť na sprístupnení Tatranských turistických chodníčkov hendikepovaným a vozíčkárom, ako i aktivity v kampani Na kolesách proti rakovine boli pre Pavla Elgyütta vecou viery a vnútorného presvedčenia o potrebe boja so zdanlivo nemožným aj v treťom tisícročí.


Vyšlo u nás:

Zoblečený do ozveny (2011 | Poézia)